Velký vodopád

,,Nemusíš sa hanbiť. Veď sa nemáš sa čo." zachychotala sa zase Iri. ,,Iri, kľud a sústreď sa..." usmernil ju Pascal. Iri sklopila zrak, no neprestala sa usmievať. ,,Pane musíte mi teraz povedať presne čo vás bolí, a ako vás to bolí." hovoril Pascal. Otvoril si malú nádobku. V nej bola mastička, ktorá pripomínala farbou i konzistenciou. Nabral si na dva prsty hmotu a potrel ňou Mokutové čelo. Mohol cítiť podivné pálenie na danom mieste. Iri zatiaľ začala Mokutové telo utierať vlhkým uterákom, aby mu očistila jeho telo.

Mokuto

Nom...mám silné bolesti v břichu. Jak kdybych měl střeva potrhané. Díval se co ten muž robí. Trochu to pálelo, ale nebylo to nic co by nevydržel. Dál, cítím, že má levá ruka je jakoby umrtvená...strašně špatně se mi sní pohybuje...nebolí to...ale jakoby byla gumová...Vysvětlit Pascalovi a čekal co bude dál dělat. Aspon se nemusím umývat....Pomyslel si když ho začala žena umyvat.

Pascal už nič nepovedal a začal si robiť svoju prácu. Najskôr sa zameral na pravú ruku. Vybral si ďalšiu mastičku, tá bola tmavožltej farby. Potrel ňou Mokutovú ruku. Utrel si ruky do svojich šiat. ,,Povedzte mi ešte niečo." prehovoril. Keď Mokuto chcel prehovoriť, zrazu sa mu nedalo. Vlastne nemohol sa už vôbec pohnúť, ani vydať žiadny zvuk. To spôsobila tá mastička ktorú mal rozotretú na čele. ,,Iri, už to zabralo, dones vodu." dievča na chvíľku odbehlo. Dash v dome už nebola. Iri sa vrátila do miestnosti a mala v ruke malý pohárik s podivne zafarbenou vodou. Pascal otvoril Mokutové ústa a Iri mu vliala tekutinu do hrdla. Chutila odporne. Bola horká a pálila a okrem toho ala konzistenciu, ako ľudské hlieny. Hneď ako celý obsah pohára zmizol v Mokutovom hrdle, zaspal.

Mokuto

Nemůžu se hýbat! Ze všech sil se snažil pohnout. Co to dopr....to co do mě davají? Všechnu sílu dal do ruky a pokusil se sní pohnout. Nic se však nepohnulo. Dash! Kde jsi?! Zavřel oči a doufal že to skončí co nejrychleji. Konečně zaspal.

Bola som vonku, pred domom. Bála som sa, že na mňa budú ľudia podivne pozerať ako na cudzinca, ale oni si ma ani nevšímali. Pozorovala som ich teda pri ich práci. Bola tu pekná príroda. Neviem ako dlho som sedela a čakala. Ľudia prestali pracovať, a zdalo sa, že sa na niečo začali pripravovať. Do stredu osady začali nosiť muži polená dreva. Ženy zatiaľ začali nosiť jedlo na stol, ktorý bol za ohniskom. Naraz pribehli ku mne 4 deti. ,,Budeš s nami tancovať?" spýtali sa ma naraz. ,,Tancovať? teraz?" spýtala som sa ich. Deti sa zasmiali. ,,Nie teraz, ale večer keď bude vatra a hudba." hovorili deti jeden cez druhý. Súhlasila som im. Predstava že si zatancujem m tešila. Deti sa Odo mňa ani nepohli. Chceli sa so mnou rozprávať. Hovorili mi o sebe, ako sa volajú, pýtali sa ma ako sa ja volám. Hovorili mi, že sa ľudia v osade radi zabávajú a radi tancujú a spievajú. Chytili ma za ruku a utekali so mnou, všetko mi chceli ukázať.

Mokuto sa prebral až večer. Ruku aj Brucho mal obviazané obväzom. Na pravej strane mal stolík, na ktorom mal pripravené čisté oblečenie. Telo ho ešte bolelo, ale bolesti v bruchu už necítil a rukou už mohol jemne hýbať. Do miestnosti prišla Iri. ,,Už si sa prebral, dal si nám zabrať, ale už by si mal byť v poriadku. Obleč sa. Máme dnes oslavu na Vašu počesť. Bude sa hodovať a tancovať. Dúfam, že ma vyzvete k tancu, aj napriek tomu že neviem dobre tancovať." Usmiala sa dievča a v tvári sa zapýrila a nechala Mokuta aby sa v pokoji obliekol. Aj vyšiel z domu, mohol vidieť veľkú vatru a mohol počuť spev a bubnovanie.

Mokuto

Tancovat? Optal se Mokuto, ale to už stál venku, oblečený. Byl ještě trochu omámený a zesláblý, ale jako první začal kolem sebe hledat Dash. Snad mě tu nenechala... Proč právě na naši počest? Vždyt sme nic nedělali...jen nás tu vzali aby mě ošetřily. Hledal v davu lidí svou kamarádku. Vždyt já neumím ani tancovat...Pomyslel si. Popravdě ani nevěděl zda umí tancovat. Nikdy to nezkoušel. Dash? Dál se rozhlížel.

Vonku už bola noc. Všade sa niesla dobrá nálada, hudba spev a hlavne vôňa dobrého jedla. V strede osady horela obrovská Vatra okolo ktorej sa tancovala. ,,Už si sa prebral, výborne." ozval sa spoza rohu Pascal. ,,Asi sa divíš prečo robíme takú oslavu, ale mi sme proste taký, radi sa zabávame a hľadáme každú príležitosť sa zabaviť. A ináč keby si bol zvedavý. Spravili sme čo bolo v našich silách. Už by vám malo byť lepšie, ale dajte na seba pozor. Teraz sa zabavte a hlavne sa ponúknite nášho dobrého jedla a pitia. Chceli sme sa pozrieť aj na vašu kamarátku, ale tá, no tá sa radšej išla hrať. Tak sme usúdili, že tak veľmi zranená nebola."  Pascal sa zasmial. ,,Keby ste ju hľadali tak tancuje a odkedy začala hrať hudba ešte sa nezastavila." zasmial sa. Vtom sa otvorili na dome dvere a v nich sa objavila Iri. Mala oblečené iné šaty, ktoré len zvýrazňovali jej krásu tela s nádhernými krivkami. ,,Hľadáte niekoho kto vás nehľadá? Poďte radšej so mnou, zabavíme sa." povedalo dievča a chytila Mokuta za ruku, pomaly ho ťahala ku ohňu. Bližšie k jedlu.

Dash
Oheň začal tancovať do rytmu bubnov a spevu. Ženy aj Muži začali tancovať. Pridala som sa k nim aj s deťmi, ktoré ma doteraz nechceli od seba pustiť preč. Zobrala som si to najmenšie dievčatko do náruče a pohompávala som sa do rytmu hudby. Ostatné deti zatiaľ okolo mňa krúžili a smiali sa.

Mokuto

No...dobře...Prohlédl si ženu. Byla moc pěkná, avšak více ho zajímalo místní jídlo. Byl vyhladovělý a semtam mu zakručelo v břiše. Když ho dotáhla ke stolům s jídlem, oddělil se od ní a zamířil k němu. Začal se nacpávat jídlem. Bylo to vynikající, ikdyž vlastně bylo mu jedno jaké to je, hlavně že je to jídlo. Ale teď by rád viděl Dash...ikdyž ta holka měla pravdu, proč hledám někoho kdo nehledá mě. Pohlédl na ženu a otřel si ústa. Usmál se a zamířil k ní.

Dash...

Vždy som zbožňovala tanec. Už bola noc a deti sa pobrali spať. Ich mami ich už zobrali, aj keď deti protestovali. Chceli so mnou stále tancovať. Teraz som však mohla tancovať naozaj ako mi to hudba a spev dovolovala. Prestala som mylieť, do hlavy sa mi dostával len rytmus.Tancovala som ako samotný oheň, ktorý planul, bola som jeho družkou, on mojim druhom.

,,Chutilo ti naše jedlo? Dúfam že áno." prehovorila na Mokuta Iri, ktorá bola rada, že sa znova vrátil ku nej. ,,Ja sa ti nepáčim?" smutne prehovorila, hľadiac na tanec neznámej ženy. ,,Ešte som nevidela nikoho ako ty. Vyzeráš silný  a neporaziteľný a sála z teba niečo zvláštne. Nie čo, čo som ešte nevidela." hovorila Iri. ,,Prečo si s ňou? Veď namiesto toho aby sa prišla spýtať, či si v poriadku si tu tancuje."

Mokuto

Bylo vynikající...Odpověděl ji. Její další otázky ho znepokojovaly. No, to ne...jsi velice atraktivní...Oči mu sjížděli na její přednosti, ale hned se podíval jinam a doufal že si toho nevšimne. Ona je už taková...ale vždy tu budu pro ni...ona mi zachránila život. Jsem ji zavázán...a...je to první osoba kterou považuji za svého přítele....Podíval se do země a vzpoměl si na sen, který se mu nedávno zdál. Pak svůj pohled otočil na ženu. Naučíš mě tancovat?  Usmál se na ni.

Iri
,,Aj ja som ti zachránila život." Zašomralo si dievča. ,,Prepáč že som taká, ale ja, no nikdy som nikoho ako ty nespoznala. Neviem čo sa to so mnou deje. Ale áno, naučím ťa tancovať. Poď." Iri chytila Mokuta a potiahla ho bližšie k ohňu. Prisunula sa k nemu bližšie, tak že mohol cítiť jej prsia ako sa ho dotýkajú. ,,Musíš sa len nechať unášať rytmom. Ale keď chceš môžme si zatancovať aj ináč."

Mokuto

To se mi nechce ani věřit...Prohlídl si ji. Však takové pěkné děvče musí mít hodně nápadníků. Usmál se. Trochu se začervenal, když se kněmu přisunula. Takhle je to v pohodě....Snažil sa pohybovat do rytmu. To tu nemáte žádné návštěvníky? Optal se jej při "tanci"  Přesto však pocitoval, že ted by raději seděl někde u stolu a odpočíval.

Iri
,,Sme malá osada na okraji hraníc, čo si myslíš, že koľko návštevníkov." usmiala sa. ,,Ale nie je to jedno? Veď aj ty si veľmi príťažlivý muž. Tak aj ty musíš mať veľa nápadníčiek, ale ako som už povedala, nezahadzuj sa s ňou. Ostaň tu so mnou, ja ťa budem milovať."

Dash...
Okolo môjho tela sa objavilo Božie svetlo. Šťastie, ktoré som cítila pri tanci, sa prejavovala aj navonok. Akoby tancovala vo hviezdnej oblohe. Toto je asi jedna z mála vecí, ktoré sa mi na tomto svete páči. Kútikom oka som uvidela Mokuta. Už vyzeral lepšie. Asi mu naozaj pomohli. Zakývala som mu a ďalej som tancovala.

Mokuto

Přestal se hýbat a zastavil veškerý svůj pohyb. Promiň...Vymanil se z jejího sevření a vyšel z davu někam pryč. Odešel až za osadu, kde sa posadil na zem a zadíval se na noční oblohu. Nemůžu tu zůstat...mám před sebou úkol, který musím splnit...úkol, za který položím svůj život...nesmím se nechat pohltit emocemi....ikdyž je tak krásná...Hlavou mu proběhla myšlenka na Dash. Ach jo...musím se soustředit...musím pokračovat dál...musím zničit všechny své nepřátele....k tomu jsem byl zrozen...Lehl si do trávy a zavřel oči. Neměli jsme sem chodit...jen nám to přidělá potíže...

,,Iri, čo ti je?" privinul si Pascal k sebe pri stole. ,,Nepáčim sa mu." zafňukala. ,,Aj tak by tu neostal, nie je to človek, to vieš, a v jeho duši je temnota..." Iri si povzdychla, ,,Ale čo moje proroctvo?" Pascal ju pohladkal po vlasoch, ,,Možno, že to nie je ono, aj keď." zapozeral na neznámu ženu.



Dash...
Spev a hudba utíchol. Prestala som tancovať. Videla som ako spoza stola na mňa Pascal zakýval, a ukázal mi rukou, aby som si prisadla. Posadila som sa. Pred sebou som mala akurát veľkú misu ovocia. Pomaličky som si obštipkávala z hrozna. ,,Vidím, že sa dobre zabávaš." usmial sa na mňa Pascal. ,,Mám rada hudbu, dostáva telo do tranzu." odpovedala som mu. ,,Tvoj priateľ bude v poriadku, ale nemôže sa namáhať, lebo si môže znova uškodiť." ďalej pokračoval. ,,Dôležité je, aby vydržal cestu do Aldory." povedala som hladne. Dievča pri Pascalovi sa na mňa zamračilo: ,,A potom čo keď tam prídete? Môže umrieť?" Muž zazrel na Iri: ,,Prestaň, a ukludni sa." Dievča však nestíchlo: ,,Ale veď jej na ňom nezáleží, za čas, kedy odpočíval sa ani raz na neho nešla pozrieť. Ja som ho chodila kontrolovať. A keď sa prebral, ani ho nešla pozdraviť." Prevrátila som očami. Ľudská slabosť, asi sa do neho zaľúbila? Toto je tá láska? Hnev? Žiarlivosť? Smútok z odmietnutia? Tak úbohé. ,,Prečo by som to robila? Veď je v poriadku? Je. Videla som že stojí na nohách, dokonca že tancoval, jedol, tak je v poriadku. Ja ho nemilujem, takže ja nepotrebujem byť stále s ním, ako ty, ale bohužiaľ sa ti asi nedostala opätovná láska. V tvojom srdci sa prebúdza hriech. Zabudni na to, city sú aj tak zbytočné, a len ničia dušu.  V mojom svete žiadne city nemáme, len jeden a to je láska k Bohu a tá nás napĺňa a robí šťastných." ,,Ako môžeš hovoriť takéto slová? " povedala ticho Iri, Pascal vyzeral zamyslene. ,,Ach, vy mi nerozumiete, zase. Ťažko sa tu komunikuje, keď ma nikto nechápe." sklopila som hlavu. ,,A to je v poriadku, mi neodsudzujeme nikoho. Vy ste teda z iného sveta? Počul som už o prípadoch kedy sa tu objavili cudzinci z iných svetov. Aký je vás svet." pýtal sa Pascal. Pozrela som sa k nebu na hviezdy. ,,Môj domov je to najkrajšie miesto na celom svete." ,,Tiež tam tancujete a spievate?" Usmiala som sa: ,,Áno. Ale náš spev a tanec je trochu iný ako ten váš." ,,Ako iný? Zaspievaj te aj zatancujte. Bol by som veľmi potešený... Za oplátku, že som vám pomohol..." zasmial sa Pascal. Súhlasila som. Čo ma viac znepokojilo bolo to, že Pascal zatlieskal a všetkých upozornil, že idem spievať. Všetky pohľady sa obrátili na mňa. Mužovi, ktorý hral na bubny som ukázala aby začal hrať. Ozvali sa prvé nesmelé tóny bubnu. Zavrela som oči a začala som spievať v jazyku, ktoré nemohli rozumieť. Už pri prvých slovách sa mi spod viečok začalo drať zlaté svetlo, ktoré sa začalo víriť okolo mňa a pomaly stúpalo na hlavy všetkých. Svetlo sa začalo formovať...

Spev


Dve zlaté slnká tancovali okolo seba ako milenci. Rozpadli sa a z ich zlatého prachu sa rozleteli vtáci, tancovali v kŕdli a prelietavali v priestranstve. Zavírili sa. Zlatý prach sa znova sformoval na podivné tvory, štíhle s obrovskými parohmi, väčšími ako ich telo samotné, skákali ako jeden. Stádo prebehlo okolo ohňa a potom sa stratili. Naraz zo zeme, akoby to bola voda vyšli dve obrovské veľryby do polovice tela a potom padli znova do vody. Vyšplechla voda a dopadla na vysoké skaliská, z ktorých zletel prenádherný vták zo štyrmi krídlami a chvostom dlhým ako celá veľryba. Zatrepotal krídlami do šírych lesov a stromy vyrástli až k nebesám. Z nich zoskočila mačkovitá s rohmi po celej chrbtice a bičovým chvostom. Zarevala a z papule jaj vyskočil tvor telom u hlavou podobnému koni a so šupinatými nohami. Zatriasol s hlavou a z jeho hrivy sa rozleteli motýle na všetky strany. Zviera zahrabalo s nohami, postavilo sa na zadné, no v momente keď sa chcelo rozbehnúť vyletel odniekal šíp a tvor padol mŕtvy k zemi a rozpadol sa na prach ktorý sa zvíril do obrovských plameňov, ktoré spaľovali lesy, rútili hory, vysychali moria a dusili oblohu. Tiene požierali krásu. Vtom sa priplazil obrovský had. Začal sa zvíjať zničeným svetom. Zasyčal, ukázal svoje dva ostré zubiská a telo začal ovíjať okolo posledného vysokého stromu, ktorého sa ešte ohnivé jazyky nedotkli. Vyšplhal sa až k nebesám a tam otvoril znova svoje ústa z ktorých vyletel bytosť s krídlami ktoré žiarili viac ako slnko a kam padla žiara, tam sa zničený svet začal obnovovať, podivné tvori znova ožili. Bytosť s krídlami bojovala s tieňmi, kým svet bojoval so životom a smrťou. Tiene boli porazené. Bytosť s krídlami pohliadol na život a rozpadol sa na zlatý prach.



Dospievala som a otvorila som oči, Božie svetlo sa rozplynulo. Zavládlo ticho.

Mokuto

Zaslechl zpěv a rozpoznal v něm hlas Dash. Zaposlouchal se do něj, avšak ani on slovům nerozuměl. Otevřel oči a zadíval se na noční oblohu. V ten moment ho něco napadlo. Dal ruku na místo, kde měl mít meč. Nic tam však nenahmatal. Chápu... Meč byl momentálně ztracen. Věc, kterou musel strážit, byla pryč. Avšak věděl, že bude v bezpečí a nikdo sním jen tak manimulovat nemůže. Možná zůstal v té jeskyni, možná zůstal v Aldore. Nevěděl kde jej zanechal, ale určitě ho bude muset získat zpět. Pomalu se posadil a pak se postavil a zamířil zpět do osady.

DAsh
,,Nádherné!" tlieskal pascal, iba on tlieskal. Ostatný ľudia stále nič nehovorili. Prešla som podhľadom po tichom publiku. Dúfala som, že onemeli krásou, ale v ich očiach bol strach, nepokoj. Pomaly som prišla ku Pascalovi, ani Iri pri ňom nič nehovorila. Tiež na mňa vystrašene pozerala. Začala som si myslieť, že spievať nebol najlepší nápad. Asi neboli na to pripravený. ,,Famózne to bolo. Takto nám musíš spievať častejšie." hovoril na mňa muž. Zakrútila som hlavou: ,,To nie, ja a Mokuto musíme pokračovať v našej ceste." ,,Chápem, no tak nevadí, veď možno sa niekedy ešte stretneme. Ak ste unavená, tam ten dom je prázdny, nie je síce veľký ale na spanie postačí, nechal som tam doniesť dva madrace." Usmiala som sa na neho a poďakovala som sa mu. Rozhodla som sa, že si radšej pôjdem ľahnúť, pohľady ostatných sa mi nepáčili. Prišla som do malého domu. Vyzliekla som sa, umyla sa, a zakrútila sa do periny, kým som bola v domčeku sama. Sedela som na madraci, a spomínala som na svoj domov. Tá pieseň ma oslabila viac, ako hocijaký boj, začala som cítiť. V tomto svete som sa naučila prvý pocit, byť smutná ...

Iri sa rozbehla hneď za Mokutom, ktorého si všimla v diaľke. Aj keď bola z neho sklamaná, nedokázala sa na neho prestať usmievať. ,,V tom máte prichystané miesto na umytie a spanie. Nie je to nič moc, ale postačí. Tá bezcitná ženská už tam šla." povedala veľmi znechutene, potom sa začala hamblivo vrtieť, ,,Alebo môžeš noc prečkať aj so mnou, v mojej posteli." usmiala sa s červeňou v tvári.

Mokuto

Všiml si, že za ním zase utíká ta žena. Ještě když byla daleko, tak si povzdechl. Podíval se na dům, na který ukazovala. Bezcitná ženská...to je dobré přirovnání...Pomyslel si a zasmál se. Jeho smích však přerušila její nabídka. Zůstal stát jako kdyby zkameněl. Em...Trochu se začervenal a znova si povzdechl. Sklonil se k ní blíž. To nejde...nemůže mezi námi nic být...jen by ti to uškodilo. Když odsud odejdeme, už se možná nikdy neuvidíme. Jen by sis zbytečně pokazila život. Lehce ji pohladil po tváři. Počkej si na toho pravého, který tu s tebou zůstane a bude tě milovat do konce života...Potom se narovnal a zamířil k tomu domu. Je mi líto...Řekl ještě a pomalým krokem zamířil k domu. Spát se mu nechtělo, ale aspoň bude moct přemýšlet nerušeně, ak teda ta "bezcitná žena" bude spát.

,,Ja na teba nezabudnem..." ozvali sa posledné slová, ktoré povedalo dievča.

Päsťou som udierala do podlahy. Oči som mala červené od plaču a dýchalo sa mi ťažšie. No už som neplakala. Mala som prázdny pohľad uprený pred seba. Cítila som ten istý pocit, keď som spáchala môj hriech. Hriech za ktorý ma vyhostili z Edenu. Postavila som sa a presunula sa ku stolu, kde som mala položenú misu s vodou a umytie tváre. Ovlažila som si tvár. Nepomohlo to. Chytila som misu a z celej sily som ho hodila o zem. Keramická misa sa roztrieštila na drobné črepiny a vody vyšplechla naokolo. Vrela mi tak veľmi krv, že som mala chuť zničiť každý kúsok tohoto domu, tohoto miesta. Zahľadela som sa na rozbité kúsky. Zničené budovy, cesty, domovy, zničené mesto ...

Mokuto

Vešel do domu a zaslechl divné zvuky. Najednou velká rána a zvuk připomínající že se něco rozbilo. Ihned zamířil k tomu místu co nejrychleji. Když to už konečně našel, spatřil jen Dash. Ulevilo se mu, když ji tu našel samotnou a v pořádku. Avšak, něco tu nebylo v pořádku. Trochu ho znepokojila její tvář. Vypadala tak rozzlobeně. Cítil, jak z ní sálá negativní energie. Dash? Si v pohodě?  Optal se ji a doufal, že se na něj hned nevrhne. Přeci jen, její síla je velká a nechtěl by aby to dopadlo zle.

Dash ...

,,Ja som sa tak snažila, bola so hodná, ale nie..." chytila som do rúk stolík na ktorom bola tá misa ktorú som pred chvíľou rozbila. ,,Musel sa narodiť... Boh mu musel dať život." s celou silou som hodila stolík o stenu, blízko miesta kde stál Mokuto. Stolík sa rozletel. Pozrela som sa Mokuta, no rukami som hľadala ďalšiu vec ktorú som mohla zničiť. Moje telo sa celé triaslo. Rukami som sa vnorila do mojich vlasov a vytrhla som si z nich jeden prameň vlasov, ktorý som hodila medzi črepiny. Zavrela som si oči: ,,Nie, nie som v pohode... lebo som žena. Keby som sa narodila ako muž, teraz by som sedela na zlatom tróne a bola by som ten. čo je najbližšie k Bohu, alebo keby sa nenarodil môj brat. Áno... ono je tomu na vine." pozrela som sa Mokutovi do očí, on v tých mojich mohol vidieť, že ich modrá farba sa skoro celá vytratila, zreničky som mala tak veľmi roztiahnuté, že moje oči vyzerali, akoby boli celé čierne. ,,Musím sa vrátiť do Edenu a zabiť ho..." povedala som chladne

Mokuto

Když se stolík rozletěl jen kousek od něj, vůbec to sním nepohlo. Ikdyž ho pár kousků trefilo do tváře, tak to ignoroval. Docela ho děsila, zvláště jak si začala vytrhávat vlasy. Skoro jako posednutá démonem. Pomalými kroky se k ní přiblížil. Popři tom poslouchal co říkala. Když byl u ní, klekl si na jedno koleno. Tým pádem byla jeho hlava o něco níž, než byla Dash. Pšš...to chce klid...Rukama ji chytl za ramena. Nedržel jich pevně, jen jakoby je na ně položil. Pokud je to jediná možnost...tak ti pomůžu se dostat domů...Budu tu pro tebe....tedy, myslím tím, že se na mě budeš moct spolehnout Pousmál se a koukal do jejich očí. Sice očekával od ní negativní reakci, ale říct to musel. Dlužil ji za záchranu života a proto by bylo fér, kdyby ji pomohl dosáhnout jejího cíle.

Dash...

Na chvíľu som sa odmlčala. Premýšľala som nad jeho slovami. ,,Mám toľko hnevu v srdci, toľko hriechu..." zhlboka som sa nadýchla. ,,Máš pravdu, to chce pokoj, potrebujem sa upokojiť." odstúpila som od neho rýchlo som sa obliekla. ,,Vidíme sa až ráno, ja sa potrebujem odreagovať a potom prosiť o odpustenie Boha."  Vyšla som z domu, nemala som v pláne dnes spať. Ak by som zaspala, už by som sa nikdy nezobudila.

Mokuto

Až teď si vlastně uvědomil, že před ním stála nahá. Zůstal tam klečet jako přibitý. Byl jsem u ní tak blízko...Když Dash odešla, stále tam klečel a koukal před sebe. Heee....Vydal ze sebe zvuk a celý červený v obličeji se postavil a zamířil k matracím. Ani on zřejmě neusne. Sice to plánoval, ale teď nezaspí určitě. Kdyby nebyla tak zvláštní...Pomyslel si a lehl si na matraci. Koukal do stropu a přemýšlel co dál. Ráno musí vyrazit dál. Ztrácejí zde čas. Po chvíli však usnul, aniž by si toho byl vědom.

Ráno bolo zahalené hmlou, ako predzvesť niečoho zlého. Bolo chladno. Mužský plač sa rozoznel po celej osade. Pomaly sa pridávali k plaču aj ďalší ľudia.
Do domu kde spali dvaja hostia vošiel Pascal. Tvár mal znetvorenú plačom. ,,Je to tvoja vina." Padol na kolena a nedokázal utíšiť svoj plač. ,,Iri je mŕtva! Zabila sa. Zabila sa kvôli tebe!"

Dash...
Zobudil ma nárek, vtom prišiel do nášho domu Pascal. Rozhliadla som sa navôkol. Ani si už nepamätám kedy som sa vrátila, asi to bolo nad ránom, takže moc som si toho nepospala. ,,Čo sa deje?" spýtala som sa zmätene. Pascal mi cez plač odpovedal. ,,Iri sa zabila, lebo ju odmietol." nemohla som udržať v sebe smiech. ,,Čo? ona sa zabila kvôli láske? Kvôli neopätovanej láske? Ja som hovorila, že milovať prináša len hriech, a jej priniesol ten najväčší." ,,Ako sa môžeš smiať! Si bezcitná!" ,,Ja len hovorím ako to je... Nie je to chyba Mokuta, je to chyba jej, že bola tak slabá."