Nový domov

1. Dieťa


Noc bola vtedy veľmi chladná. Začal padať prvý sneh. Na stromochsa držali ešte posledné suché listy obalené do inoveti. Všetko nasvätčovalo tomu, že tento rok bude krutá zima. Ticho noci prerušili výkriki a brechot psou. Hnali sa za mladou ženou, ktorá sotva mohla mať 16. V rukách pevne držala svoje dieťa, ktoré sa jej narodilo len nedávno. Ľahko odetá a bosá bežala po studenej zemy. Nohy a ani dlane si už necítila. Sila sa jej vytrácala z tela a objatie, držalo už len vďaka zmeravenia svalov od zimy. Novorodenec už nejaký ten čas nevydal ani hlások. Matka sa obávala toho najhoršieho. No odhodlanie ho zachrániť ju stále hnala preč, čo najďalej od prenasledovateľov, ktorý boli každým krokom bližšie.  V ceste sa jej objavil koreň. Nevšimla si ho. Spadla. Vysilená roztala ležať na zemy. Snažila sa pár krát postaviť ale telo ju odmietalo poslúchať. Dieťa sa potichu nadýchlo a z úst mu vyšiel obláčik pary. ,,Ach moj maličký..." rozplakala sa:  ,,Neboj sa, budeme v poriadku." šepla a z posledných síl sa postavila a znova sa rozbehla. Nevedela kam beží, len vedela, že tí čo ju prenasledovali s ňou a jej synom nemajú čisté úmysli. Jej nohy ju znova sklamali a znova sa ocitla na zemi s jemným popraškom snehu. Znova sa rozplakala. ,,Odpusť mi... Nedokážem to." vzlikala k svojmu sinivi. Posadila sa a tuho si privinula dieťa k hrudi. Prenasledovatelia už boli blísko. Cítila páchnuci dych psov, ktoré sa napínali na reťaziach a túžobne očakávali na chvíľu, kedy sa zakusnú do ľudského mäsa. ,,Ty čarodejnica!" zakričal muž, keď uvidel zúboženú ženu. ,,Zabijeme teba aj to nečisté dieťa!" po jeho svolaní sa ozvalo zarinčanie reťazí a zbesilí dupod láb troch psov, dychtivo uháňajúcich za pachom strachu. Jediné o čo matka žiadala v tento moment bola rýchla smrť pre jej malé dieťa. Nech netrpí. Radšej by sa ona nechala roztrhať aj desiatimi psami, len nej jej dieťa netrpí. Stiskla dieťa a zavrela si oči plné sĺz. Psí skok, zakňučanie, a zlatá žiara, ktorá mnikla pod viečka matky. Otvorila oči. Pred ňou stála postava s mnohými krídlami. ,,Anjel..." šepla, ,,zachráň moje dieťa." Postava pred ňou ešte viac uchopila zlatý meč. ,,Čo si to spravil s našími psami?!" zúrivo prehovoril prenasledovateľ, ktorý pribehol v sprievode piatich ďalších ozrutných mužov. ,,Prečo prenasledujete tú úbohu ženu?" kľudným hlasom prehovoril anjel. V ušiach Matky znel jeho hlas ako najkrajšia hudba na svete. ,,Je to čarodejnica! Rovnako ako jej syn. Musia umrieť." S anjelom ani nepohlo a ďalej pokračoval s kľudným hlasom: ,,Dávam vám jedinú možnosť. Otočte sa a chodte domov. Nechajte ich tak. Inak skončíte ako vaše psy." a ukázal na kusy rozštvrtených zvieracích tiel  obalených v krvi. ,,Nikdy! Musí umrieť!" odhodlane pokračoval prenasledovateľ. To boli jeho posledné slová pred tým ako zlatý meč oddelil jeho hlavu od jeho tela. Rovnako skončili aj tí ďalší jeho posluhovači. To už žena od zimi stratila vedomie...

Oheň príjemne hrial. Plamienky utešene tancovali a strácali sa v drobných iskričkách na oblohe. Žena pomali otvorila oči a zahľadela sa na oheň. Naraz sa strhla. ,,Kde je moj syn?" vykríkla vyplašeňe. ,,Nekričte... Je v poriadku." ozval sa mužský hlas vychádzajúci z podivného cudzinca sediaci na druhej strane ohňa. V rukách chlácholil dieťa, ktoré jemne kolísal. Žena si uvedomila, že je to ten istý muž, ktorý ju zachránil. ,,Ďakujem vám za záchranu." nesmelo šepla. ,,Bola to moja povinnosť." odpovedal jej. Keď malý chlapec začul matkin hlas ihneď sa pustil do nespokojného vrnčania a mrvenia. ,,Bude hľadný, podajte mi ho prosím..." privinula si syna a ponúkla mu svoje prso aby sa napil mlieka. ,,Mali by ste aj vy niečo jesť. Ináč nebudete mať ako nakojiť dieťa." riekol cudzinec a podal jej pečené stehno zajaca. Bez hambi si žena kus mäsa zobrala a ihneď začala jesť. Bola zoslabnutá. Musela nabrať novú silu. ,,Ste anjel?" prerušila ticho sprevádzané len zvukmy mľasklania a prežúvania. Muž sa zasmial: ,,Nie nie som anjel. Aj keď tu u vás vám ho asi môžem pripomínať. Skôr sa ja chcem spýtať, prečo Vás tí muži chceli zabiť?" Žena sklopila zrak a pohladila syna po hlavičke ktorý si spokojne pochutnával na dobrote od Matky. ,,To kvôli tomuto človiečikovy. Podlahla som jednému mužovi. Mal moc o ktorej mohli ľudia z nášho mesta len snívať. Jeho ruky horeli a jedným mávnutím dokázal vytvoriť ohnivé tornádo. Pradávne umenie, ktoré je zakázané. Fascinoval ma. Mladá a sprostá. Ale nedokázala som si pomôcť. Keď som zistila, že som tehotná, už z nášho mesta dávno odyšiel. Vyhnali ho. Ja som svoje tehotenstvo skrývala dokým som mohla. Ale v siedmom mesiaci sa nedalo nič robiť. Musela som svojim rodičom povedať s kým som ostala v druhom stave. Zaprisahali ma, aby som sa dieťaťa vzdala hneď po pôrode. Ale keď som začula jeho plač, nedokázala som to. A radšej som ušla. No našli ma. Zvyšok poznáte. Ešte raz Vám musím poďakovať." milo sa usmiala žena. Všimla si ako sa Muž pozerá na jej syna. V jeho pohľade bol žiaľ. ,,Aj vy ste mali dieťa?" spýtala sa potichu. Povzdychol si: ,,Nebolo to moje dieťa. No môjmu blízkemu priateľovi sa narodilo utešené dievčatko. Nikdy som nič krajšie nevidel. Stvorenie zo svetla. No aby som ju ochránil, musel som spraviť niečo veľmi zlé. Len dúfam že ju ešte raz stretnem a pozriem sa jej do tých veľkých modrých očí."  Žena sa doširoka usmiala: ,,Ja si myslím, že určite ju stretnete..." Znova nastala chvíľa ticha. Muš hodil pár driev do ohňa aby ďalej horel a prinášal im teplo. ,,Ak som to správne pochopil ste asi vyhnanec zo svôjho mesta. Ak chcete podte so mnou, viem vám aj vášmu synovi poskytnúť ochranu a domov. Moje meno je Nartial..." Žena si ani vo sne nemohla predstaviť aké veľké šťastie ju postihlo. V duši ďakovala osudu s kým jej pretkal jej cestu. S radosťou súhlasila. ,,Moje meno je Tadali a toto je môj malý Vitorio..."

1.Pár starých kníh



,,Kde je mama?"
,,Mama už tu nie je?"
,,A kam šla."
,,Musíš byť teraz silný. Tvoja mama sa už nikdy nevráti."

Malý Chlapec sedel na posteli, otočený k oknu a smutne hľadel na nebo. Jeho rana na srdci s stále nezahojila. Spomínal na svoju mamu. Na jej jemnú pokožku na to teplo ktoré pri objatí cítil. Už tu nie je. Pri myšlienkach na ňu mu tiekli slzy po lícach. Nahlas vzlykal. Vedel, že už nikdy nezačuje jej krásny spevavý hlas, a nikdy nebude počuť uspávanku pred spaním, ako slávičie spievanie. Nikdy neuvidí jej úsmev odhalujúci malú škárku v jej predných zuboch. Nikdy ho nepohladí, nikdy sa nebude hrať s jej dlhými vlasmi, červenými ako plameň, ktoré ho vždy fascinovali. Hlavu si zaboril do vankúša a snažil sa stlmiť svoj hlasný plač. Nepočul, že niekto vstúpil do miestnosti. ,,Vitorio?" prehovoril na neho jeho záchranca ako mu hovorila jeho matka. Nedokázal nič povedať. ,,Vitorio, poď so mnou, niečo ti chcem ukázať." Chlapec si pretrel slzy a vzlykajúc nasledoval Nartiala. Zaviedol ho do obrovskej miestnosti plnej kníh. Chlapec toľko kníh nikdy nevidel pokope a bol ohromený. ,,Je asi čas aby som ti dal povolenie sem vstúpiť." Vitorio vedel, že ho zaviedol do izby, do ktorej mal vždy zakázané chodiť. Miloval knihy a aj keď mal len päť rokov, vedel plynulo čítať aj písať. Na svoj vek bol veľmi inteligentný. No stále to bolo len dieťa, ktoremu chýbala jeho mama. Nartial vystúpil na pár stupienkov rebríku a z police vytiahol jednu knihu. Bola zaprášená. Pomaličky ju otvoril. Prach sa zvíril a Nartrial zakašľal. Chlapec sa ho vystrašene dotkol: ,,Neopustíš ma však..." Nartial nadvihol obočie: ,,Prečo by som mal?" ,,Aj mama kašľala a potom umrela, aj ty si teraz zakašlal." Muž sa usmial a pohladil chlapca po hlave: ,,Nemusíš sa báť, ja tak ľahko neumriem." podal knihu Vitoriovi: ,,Pozri, myslím že prišiel čas aby si sa vzdelával. V žilách ti prúdi mágia, máš predpoklady aby si toto staré umenie vedel ovládať. A keď budeš šikovný, jedného dňa sa z teba stane veľmi silný muž, a budeš to ty, kto ma bude ochraňovať. Ešte ti priniesol pár starých kníh a tvoje vzdelávanie sa môže začať."

Deň za dňom sa striedali rok za rokom. Z chlapec vyrástol mladík, ktorý mávnutím ruky vytvoril vodné tornádo. Na mieste kde bola jeho mama pochovaná rástol vysoký zvláštne pokrútený strom. Jeden konár každým dňom rástol, akoby sa k nemu naťahoval. Ako ruka matky, ktorá sa chce dotknúť svojho syna. Raz tento konár odpadol. Čakal na Vitoria, ktorý si ho vzal, ako pripomienku. Stará kniha mu prezradila, ako vložiť do predmetu časť svojej sily, ktorý mu potom pomáhal sústrediť energiu a zefektívniť svoju magickú výdrž. Vitorio potom sa rozlúčil s Nartialom a odišiel ďalej, odišiel preč aby sa toho naučil ešte viac. Po rokoch sa vrátil. Starší a ešte viac silnejší. No jeho mladícka nepoddajná povaha sa vôbec nevytratila. Prišiel za Nartialom a povedal mu, že teraz bude on kto ho bude chrániť.